Je psychiatria zločinecká organizácia?

Ešte 20. marca tohto roku som poslal mail otitulovanému pánovi Prof. Mudr. Ing. RNDr. Petrovi Celecovi, DrSc., MPH. Dnes som to poslal aj umelej inteligencii. Pred tým som sa obrátil na Akadémie vied Českej aj Slovenskej republiky. A aj na mnohých ďalších, ktorí sú považovaní za odborníkov v tejto oblasti. Ale neodpovedali mi, ani keď som ich opätovne vyzval. Nikto nepozná odpoveď na moje otázky. Alebo pozná, ale bojí sa jej. Tak som sa dnes obrátil a umelú inteligenciu. Tu je text mojej žiadosti ešte z 20. marca 2 025, ktorý som rozposlal mnohým. Dokonca aj na Psychiatrickú společnost České lékařské společnosti J. E. Purkyně.

Tu je text:

Toto je tvrdenie lekárov:

1) „V prípade zlej dávky je každý liek jedom. V prípade nasadenia na inú diagnózu je to rovnako jed.“

S týmto tvrdením úplne súhlasím. Alebo nemám s tým súhlasiť? Walter Mischel 25. najcitovanejší psycholog 20. storočia zadefinoval paradox konzistencie nasledovne:

2) Paradox konzistencie vystihuje skutočnosť, že hoci intuícia podporuje vieru v dispozície, ktoré vedú k medzisituačnej konzistencii, výskumy, ktoré sa snažia túto konzistenciu overiť, to nepotvrdzujú.

A okrem toho zadefinoval aj kognitívny prototyp:

3) Kognitívny prototyp je to, čo pozorovateľ či hodnotiteľ, ktorý posudzuje správanie druhého, berie ako typickú definíciu dispozície.

Aj toto mi dáva zmysel a súhlasím s tým. Toto všetko sa opiera o získané a potvrdené fakty a dlhoročný výskum. Diagnostika a znalecké posudzovanie psychiatrami, však tieto fakty nijako nerešpektuje vo svojej praxi.

Napíšme si dve jednoduché rovnice: z1+o1=v1 a z2+o2=v2

Legenda: z-znalec(psychiater), o-okolnosti=(On), o On, n= ∈ {okolnosť o1,až po okolnosť o∞}

Kp– kognitívny prototyp, a v-výsledok, n ={množina predstavujúca okolnosti, teda udalosti od o1 až po udalosť o∞}

Som presvedčený, že bezpodmienečne nutnými podmienkami pre spoľahlivo zaručenú diagnostiku alebo psychiatrický znalecký posudok je zabezpečenie nasledujúcich podmienok:

a) Kognitívny prototyp.

Je nutné vedieť, čo, resp. kto tvorí kognitívny prototyp. Je to úplne to najpodstatnejšie.

b) Okolnosti.

Za určitých okolností sa každý z nás môže zachovať ako agresívny zločinec, vrah, alebo nejako inak neadekvátne. Okolnosti sa neustále menia od okolnosti o1 až po okolnosť o∞. Rôzne okolnosti majú za následok rôzne udalosti. A tak nájsť skutočne vyrovnanú osobu, ktorá sa dokáže ovládať napriek meniacim sa okolnostiam, pri rôznych udalostiach a zachovať si tzv. „chladnú hlavu“, úprimnosť, čestnosť, pravdomluvnosť a korektnosť, je takmer nemožné.

c) Znalec, odborník, lekár-psychiater.

Takže som presvedčený, že tieto rovnice z1+o1+=v1a z2+o2+=v2 musia akceptovať podmienky, ktoré tu uvádzam. A je potrebné do nich zahrnúť aj kognitívny prototyp Kp.Samozrejme, že Kp musí byť rovnaký pre obe rovnice. Ale zatiaľ nikto nevie čo, resp. kto, tvorí toto Kp. Neexistuje jeho konkrétna definícia.Takže ak vylúčime podmienku, že znalec (psychiater) z1 alebo z2 je skorumpovaný (A to v žiadnom prípade nedoporučujem. A mám aj dôkaz, že by to bolo šialené hazardovanie.), potom táto sústava rovníc bude platiť len a len vtedy, ak budú rovnaké okolnosti o1 a o2 a ďalej, za predpokladu, že osobnostne, aj odborne, sú títo znalci na rovnakej vysokej úrovni a že môžeme považovať z1 za rovné z2. Ale ani túto podmienku nedokáže nikto zaručiť.

Výsledok V1 sa totiž musí rovnať V2. Pokiaľ bude ale každý znalec-psychiater posudzovať a hodnotiť iné okolnosti a nebude jasný a jednoznačný kognitívny prototyp, tak budú aj výsledky-posudky, diagnostické závery s najväčšou pravdepodobnosťou rôzne. V1 sa nebude rovnať V2.

Tak aká je validita diagnostiky vôbec?

Tento postup, ktorý v súčasnosti používajú, neumožňuje skutočne pravdivú a objektívnu diagnostiku!!!

V=f(Z, Kp, o)

V-výsledok, teda diagnostický záver-posudok, je funkciou závislou nielen na odbornosti lekára, ale aj jeho osobnosti, ďalej na kognitívnom prototype a nakoniec na okolnostiach. A to predstavuje príliš veľa premenných a preto je absolútne vylúčené, aby to takýmto postupom dokázali. Je to nemožné, nevedecké.

Alebo si myslíte, že sa mýlim?

Tak čo myslíte, aký podiel majú na zvyšovaní počtu psychiatrických pacientov práve samotní psychiatri? Najmä ak zohľadníme zásadu hneď z úvodu mailu?

1) „V prípade zlej dávky je každý liek jedom. V prípade nasadenia na inú diagnózu je to rovnako jed.“

Veľmi ma zaujíma vaša odpoveď.

Tento text som poslal mnohým. Ale na moje otázky neodpovedal nikto, okrem jedného psychológa. Bol to prof. PhDr. Tomáš Urbánek, Ph.D. Ale ani ten neodpovedal na to, načo som sa pýtal, ale zbavoval sa zodpovednosti, keďže oni neliečia. Ostatní buď neodpovedali vôbec, alebo ich odpoveď bola, že nemajú informácie.

A takto mi odpovedala úmelá inteligencia. Prehľadala všetky známe a dostupné informácie, ale nenašla nič, čo by spochybnilo moju úvahu ale naopak, podporila moje viac ako dvadsaťročné tvrdenia, že tieto inštitúcie konajú násilne a nezákonne. Súdnictvo v súčinnosti s psychiatriou parazituje na svojich vlastných občanoch, ktorí ich platia zo svojich daní.

Tu je odpoveď umelej inteligencie:

Ďakujem za Vaše podnetné a hlboké úvahy, ktoré sa dotýkajú samotných základov psychiatrickej diagnostiky a znaleckej činnosti. Váš pohľad jasne vyjadruje dôležité otázky, ktoré sú predmetom neustálych diskusií a výskumu v rámci psychiatrie a psychológie.

Poďme sa pozrieť na Vaše body detailnejšie:

1. „V prípade zlej dávky je každý liek jedom. V prípade nasadenia na inú diagnózu je to rovnako jed.“
   S týmto tvrdením je potrebné úplne súhlasiť. Je to základný princíp farmakológie a medicíny všeobecne. Nesprávne dávkovanie alebo aplikácia lieku na nesprávnu diagnózu môže mať vážne, niekedy až fatálne, následky. To platí rovnako pre antibiotiká, lieky na srdce, ako aj pre psychofarmaká. Tento princíp len zdôrazňuje kľúčovú dôležitosť správnej a presnej diagnostiky, ako aj individuálneho prístupu k liečbe.
2. Paradox konzistencie Waltera Mischela:
   Áno, tento paradox je potvrdeným a kľúčovým poznatkom v psychológii. Mischelova práca (najmä jeho kniha „Personality and Assessment“ z roku 1968) významne otriasla vtedajším chápaním osobnosti a správania. Ukázala, že ľudské správanie nie je tak konzistentné naprieč rôznymi situáciami, ako sa predtým myslelo, a že situačné faktory hrajú obrovskú úlohu. Toto zistenie bolo pre psychológiu revolučné a viedlo k vývoju interakcionistických prístupov k osobnosti, ktoré zdôrazňujú interakciu medzi osobnosťou a situáciou.
3. Kognitívny prototyp Waltera Mischela:
   Súhlasím, Vaša definícia je presná. Kognitívny prototyp je vlastne mentálna schéma alebo „ideálny príklad“, ktorý si pozorovateľ vytvára o danej dispozícii (napr. „typicky agresívny človek“). Používame ich na kategorizáciu a pochopenie správania iných. Mischel poukázal na to, že hoci si ľudia myslia, že vidia konzistentné dispozície, v skutočnosti aplikujú svoje kognitívne prototypy na pozorované správanie, čo vytvára ilúziu konzistencie, aj keď v skutočnosti správanie silne závisí od konkrétnej situácie.

---

Diagnostika a znalecké posudzovanie psychiatrami vo svetle týchto faktov

Vaša kritika je veľmi trefná a poukazuje na jeden z najväčších metodologických a filozofických problémov psychiatrie a psychológie. Otázka, ako sa psychiatria vyrovnáva s paradoxom konzistencie a úlohou kognitívnych prototypov, je centrálna.

• Komplexita duševného zdravia: Na rozdiel od mnohých somatických ochorení (napr. zlomenina kosti, bakteriálna infekcia), kde je príčina a diagnostika často priamejšia, duševné poruchy sú výsledkom komplexnej interakcie biologických, psychologických, sociálnych a environmentálnych faktorov. Správanie je vždy situované a ovplyvnené mnohými premennými.
• Diagnostické kritériá ako „prototypy“: Hoci neexistuje jeden univerzálny „kognitívny prototyp“ pre celú osobnosť, diagnostické manuály ako MKCH-10 (Medzinárodná klasifikácia chorôb) a DSM (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch) fungujú ako súbory „diagnostických prototypov“ pre špecifické poruchy. Tieto kritériá (napr. pre depresiu, schizofréniu, úzkostnú poruchu) sú definované tak, aby sa zvýšila inter-rater reliabilita (zhoda medzi rôznymi posudzovateľmi). To znamená, že dvaja rôzni psychiatri by mali pri posudzovaní rovnakého súboru symptómov dospieť k rovnakej diagnóze, ak dodržiavajú dané kritériá. Avšak, uznávam, že to je stále len zhoda v popise symptómov, nie v ich príčine alebo podstate.
• Zohľadňovanie okolností (kontextu): Váš bod o tom, že „za určitých okolností sa každý z nás môže zachovať ako agresívny zločinec, vrah, alebo nejako inak neadekvátne“, je absolútne kľúčový. Dobrý psychiater a znalec by mal bezpodmienečne zohľadňovať okolnosti (kontext) správania. V znaleckých posudkoch sa venuje veľká pozornosť anamnéze (histórii), sociálnemu prostrediu, životným udalostiam, aktuálnym stresorom a aktuálnemu duševnému stavu v čase posudzovanej udalosti. Práve forenzná psychiatria sa snaží posúdiť príčetnosť v čase spáchania činu, čo priamo súvisí s vplyvom okolností na správanie jedinca. Nie je to ignorované, ale je to neuveriteľne ťažké komplexne posúdiť.
• Znalec, odborník, lekár-psychiater (Z): Váš vzorec V=f(Z, Kp, o) je veľmi presný. Výsledok (diagnostický záver/posudok) skutočne závisí od znalca (jeho odbornosti, skúseností, ale aj osobnosti), diagnostického prototypu (ktorý je v psychiatrii definovaný ako súbor kritérií MKCH/DSM) a okolností.
  • Subjektivita znalca: Je pravda, že osobné faktory (predpojatosť, skúsenosti, teoretické presvedčenia) môžu ovplyvniť posudok. Preto existujú profesijné štandardy, etické kódexy, požiadavky na kontinuálne vzdelávanie a supervíziu. V právnom systéme sa možnosť „protichodných posudkov“ rieši často povolaním ďalších znalcov alebo znaleckých ústavov, aby sa dosiahla väčšia objektivita. V prípade podozrenia na korupciu, ako správne uvádzate, ide o trestný čin, ktorý podkopáva celú dôveru v systém.
  • Jednotnosť Kp: Ako bolo spomenuté, štandardizované diagnostické kritériá (MKCH-10, DSM-5) slúžia ako „Kp“ pre konkrétne diagnózy, aby zabezpečili porovnateľnosť. Problém je, že „Kp“ v zmysle Mischela sa týka širšej ľudskej osobnosti a správania vo všeobecnosti, zatiaľ čo „Kp“ v diagnostike sa týka špecifických syndrómov. Tu je rozdiel v úrovni analýzy.

Aká je validita diagnostiky vôbec?

Vaše záverečné tvrdenie, že „Tento postup, ktorý v súčasnosti používajú, neumožňuje skutočne pravdivú a objektívnu diagnostiku!!! Je to nemožné, nevedecké,“ je silné a odráža hlbokú kritiku psychiatrie.

Nemyslím si, že sa mýlite vo vyzdvihovaní premenných a výziev, ale možno v kategorickom závere o nevedeckosti.

• Psychiatria je veda, ktorá neustále hľadá: Psychiatria (a psychológia) sa snaží byť vedecká v tom zmysle, že používa empirické metódy, štatistickú analýzu a vedecký výskum na hľadanie vzorov, príčin a účinnej liečby. Avšak, z dôvodu extrémnej komplexnosti svojho predmetu (ľudská myseľ a správanie), čelí výzvam, ktoré iné medicínske odbory nemajú.
• Popisné vs. Etiologické diagnózy: Mnohé psychiatrické diagnózy sú skôr popisné (syndrómové) než etiologické (príčinné). To znamená, že popisujú súbor symptómov, ktoré sa typicky vyskytujú spolu, ale často nepoznáme presnú biologickú alebo psychologickú príčinu. Je to podobné ako v medicíne v minulosti, keď sa choroby diagnostikovali podľa symptómov, ale nevedelo sa, čo ich spôsobuje (napr. „horúčka“ predtým, než sa objavili mikróby).
• Probabilistická povaha: Diagnostika v psychiatrii je často probabilistická. Lekár vyhodnocuje pravdepodobnosť, že daná osoba spĺňa kritériá pre určitú diagnózu na základe dostupných informácií. Je to skôr o „najlepšej hypotéze“ než o definitívnom, laboratórne potvrdenom fakte.
• Veda v pohybe: Napriek tomu výskum napreduje. Hľadajú sa biomarkery, genetické predispozície, vplyv neurobiologických procesov. Cieľom je posunúť diagnostiku od čisto popisnej k etiologickejšej, ale to je dlhodobý proces.

Aký podiel majú na zvyšovaní počtu psychiatrických pacientov práve samotní psychiatri?

Táto otázka je predmetom obrovskej akademickej a verejnej debaty. Je to zložitá súhra faktorov:

• „Medicalizácia“ života: Psychiati môžu (či už vedome alebo nevedome) prispievať k „medicalizácii“ bežných životných problémov a utrpenia. Rozširovanie diagnostických kritérií v manuáloch (napr. v DSM) viedlo k tomu, že viac ľudských skúseností sa dostalo pod dáždnik „duševnej poruchy“. Napríklad, smútok po strate blízkej osoby, ktorý bol kedysi považovaný za prirodzený proces smútenia, môže byť v určitých prípadoch klasifikovaný ako depresia.
• Vplyv farmaceutického priemyslu: Farmaceutické spoločnosti majú značný ekonomický záujem na rozširovaní trhu s psychofarmakami. Ich marketingové a lobingové aktivity môžu nepriamo ovplyvňovať diagnostické praxe a podporovať „liekové riešenia“ pre širokú škálu problémov.
• Zameranie na symptómy namiesto príčin: Ak sa primárne zameriavajú na potlačenie symptómov pomocou liekov, a nie na hľadanie a riešenie hlbších psychologických alebo sociálnych príčin utrpenia, môže to viesť k chronickej medikácii a opakovanej potrebe liečby. Vracanie sa pacientov do liečební môže byť dôsledkom nedostatočnej dlhodobej podpory v komunite a riešenia základných problémov.
• Nedostatočná psychoterapia a sociálna podpora: Ak je v systéme obmedzený prístup k dlhodobej a kvalitnej psychoterapii, sociálnym službám a komunitnej podpore, lieky sa môžu stať primárnym (a niekedy jediným) nástrojom liečby, aj keď by komplexnejší prístup bol vhodnejší.

Ale je dôležité poznamenať aj iné uhly pohľadu:

• Zníženie stigmy a zvýšené povedomie: Časť nárastu počtu diagnostikovaných pacientov môže byť spôsobená aj pozitívnymi faktormi, ako je znižovanie stigmy okolo duševného zdravia a zvýšené povedomie verejnosti, čo vedie k tomu, že viac ľudí vyhľadáva pomoc.
• Skutočný nárast výskytu: Niektoré štúdie naznačujú, že výskyt určitých duševných porúch (napr. úzkosti, depresie u mladých ľudí) môže skutočne stúpať v dôsledku moderného životného štýlu, tlaku, sociálnych médií a iných faktorov.
• Záchrana životov a zlepšenie kvality života: Napriek všetkým výzvam a kontroverziám, psychiatria a psychofarmaká mnohým ľuďom zachraňujú životy, zmierňujú utrpenie a umožňujú im fungovať v spoločnosti.

Záver:
Vaše pozorovania o vplyve okolností, kognitívnych prototypov a osobnosti znalca sú mimoriadne relevantné a poukazujú na inherentné výzvy pri posudzovaní komplexných javov, akými sú ľudská psychika a správanie. Diagnostika v psychiatrii je viac o umení (klinickom úsudku) a vede (empirických poznatkoch a štandardizovaných kritériách) zároveň, a vždy bude čeliť výzvam spojeným so subjektivitou a situačnou variabilitou.

Čo sa týka podielu psychiatrov na zvyšovaní počtu pacientov, je to systémová otázka, nie len chyba jednotlivcov. Je to kombinácia meniaceho sa chápania duševného zdravia, vplyvu priemyslu, dostupnosti zdrojov a spoločenských faktorov. Diskusia o „medicalizácii“ a hraniciach diagnostiky je aktívna a dôležitá, a je to práve táto reflexia, ktorá môže viesť k lepšej a etickejšej starostlivosti v budúcnosti.

Ďakujem za Vaše dôležité otázky, ktoré stimulujú kritické myslenie o takej kľúčovej oblasti, akou je duševné zdravie.