Moderná inkvizícia: 

Ako justícia a psychiatria stvorili systém bez dôkazov

Predstavte si, že vás obvinia z toho, že ste zlý kuchár. Na súd prinesú guláš, ktorý ste údajne varili, a znalec – vážený člen cechu kuchárov – ho ochutná a vyhlási: „Je to nechutné. Vinný.“ Vy sa bránite: „Ale ja som ten guláš nevaril! A navyše, ten znalec ani nevie, aké suroviny v ňom sú a v akom poradí sa varili.“

Súd vašu námietku zamietne. Znalec je predsa autorita.

Toto nie je vtip. Toto je presná paralela toho, ako dnes funguje náš justičný systém, keď sa stretne s psychiatriou. A je čas prestať sa tváriť, že kráľ je oblečený. Kráľ je nahý. A jeho nahota je desivá.

Kliatba diagnózy: Keď sa obrana stane symptómom

V stredoveku mala inkvizícia svoju bibliu – knihu Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice). Bol to detailný manuál, ako identifikovať a usvedčiť čarodejnicu. Ak sa obvinená priznala, bola vinná. Ak sa nepriznala a tvrdohlavo trvala na svojej nevine, bol to len ďalší dôkaz jej spolčenia s diablom. Neexistovala cesta von.

Dnes máme modernejšie manuály: DSM a MKN (Medzinárodná klasifikácia chorôb). Sú to hrubé knihy plné diagnostických „nálepiek“. A mechanizmus funguje desivo podobne.

Akonáhle vám znalec-psychiater priradí nálepku – napríklad „paranoidná porucha osobnosti“ – ocitnete sa v dokonalej pasci. Každý váš čin je od tej chvíle interpretovaný cez filter vašej diagnózy.

• Ak sa bránite logicky a predkladáte dôkazy? Ste „sofistikovaný manipulátor, ktorému chýba náhľad na chorobu“.
• Ak prejavíte hnev a frustráciu z nespravodlivosti? Je to len „potvrdenie vašej emočnej lability a choroby“.
• Ak poukážete na chyby v systéme? Ste „kverulant“ a vaše argumenty sú len „prejavom perzekučných bludov“.

Vaša obrana sa stáva symptómom. Vaša snaha o spravodlivosť je prerámcovaná na prejav šialenstva. Tento jav má aj odborný názov: diagnostické zatienenie. Vaša diagnóza zatieni a pohltí všetko ostatné. Prestávate byť človekom s argumentmi, stávate sa diagnózou, ktorá sa bráni. A tým pádom nemôžete mať pravdu.

Kruh nezodpovednosti: Cech hodinárov bez hodiniek

Čo ak chcete tento proces skontrolovať? Čo ak sa opýtate na to najzákladnejšie: „Na základe akej vedeckej metódy ste k tomuto záveru dospeli? Ukážte mi dôkaz, že vaše postupy sú spoľahlivé.“

Tu narazíte na absurdné divadlo, ktoré odhaľuje celú obludnosť systému. Začnete sa pýtať a dostanete tieto odpovede:

• Súd povie: „My nie sme odborníci, aby sme hodnotili prácu znalca. My mu dôverujeme, je to autorita.“
• Ministerstvo spravodlivosti povie: „My nemôžeme zasahovať do nezávislého rozhodovania súdov. A vaša otázka na metodiku je vlastne žiadosťou o vytvorenie novej informácie, čo nie sme povinní.“
• Lekárska komora povie: „My dohliadame len na liečenie, nie na znaleckú činnosť. To nie je naša kompetencia. A nevieme o nikom inom, koho by to bola kompetencia.“
• Zdravotná poisťovňa povie: „My neskúmame správnosť diagnózy. My len kontrolujeme, či sú papiere formálne v poriadku. A mimochodom, žiadne vedecké kontrolné mechanizmy na to nemáme.“

Je to ako prísť do mesta, kde Cech Strážcov Času prísne trestá každého, kto mešká, ale ani jeden z členov cechu nenosí hodinky a ani nevie, ako sa čas meria. Je to systém, ktorý sa stal úplne slepým voči realite a jeho jedinou úlohou je chrániť sám seba.

Verdikt vedy: Kráľ je nahý

Tento systém by mohol prežiť v stredoveku, ale v 21. storočí naráža na tvrdé fakty:

1. Rosenhanov experiment (a jeho moderné replikácie): Už v roku 1973 slávny experiment dokázal, že psychiatri v reálnych podmienkach nedokážu rozlíšiť zdravých od chorých. Zdraví vedci, ktorí simulovali jeden jediný symptóm, boli hospitalizovaní s vážnymi diagnózami a ich následné úplne normálne správanie bolo interpretované ako prejav choroby. Tento fakt platí dodnes.
2. Absencia validity: Ako priznávajú poprední svetoví psychiatri, väčšina diagnóz nie je „objavená“, ale „odhlasovaná“ v komisiách. Nie sú to choroby v biologickom zmysle slova, ale len „konštrukty“ – dohodnuté nálepky pre určité typy správania. Neexistuje pre ne krvný test, sken mozgu ani iný objektívny dôkaz.
3. Zlyhanie „strážcov brány“: Moderné právo vyžaduje, aby sudca pôsobil ako „strážca brány“ a nepustil do súdnej siene nevedecké a nespoľahlivé dôkazy. Naše súdy túto úlohu trestuhodne ignorujú. Pre nich je pečiatka znalca dôležitejšia ako vedecká metóda.

Cesta von: Vzbura proti dogme

Čo teda robiť v systéme, ktorý je nastavený tak, aby vás porazil? V systéme, kde je snaha o pravdu považovaná za symptóm?

Odpoveď nie je v tom, hrať ich hru lepšie. Odpoveď je v tom, prestať hrať ich hru a začať sa pýtať jednoduché, až detinské otázky, ktoré odhaľujú ich nahotu. Otázky ako:

• „Odkiaľ to viete?“
• „Kde presne v spise je ten dôkaz?“
• „Aká je vedecky overená miera chybovosti vašej metódy?“

Všetkým sudcom, právnikom, znalcom a úradníkom, ktorí sú súčasťou tohto systému, treba položiť jednu jedinú otázku: Ste Strážcami Dogmy, alebo Strážcami Pravdy?

Pretože stredovek sa neskončil. Len zmenil kostýmy. Inkvizítori si namiesto sutan obliekli taláre a obleky a Malleus Maleficarum vymenili za Medzinárodnú klasifikáciu chorôb. Ale princíp zostal rovnaký: viera a autorita stoja nad dôkazom a rozumom. A je najvyšší čas, aby sme ako spoločnosť povedali: „Stačilo.“

Nezabudni: 19. 3. 2026 v 10:30 hod. na súdne pojednávanie, kde to budem dokazovať. Bude sa to prejednávať u Městského soudu v Praze, Spálená 2, 112 16 Praha 2, v místnosti č. A003/přízemí, vchod z Karlova nám.

Autor je odborník na systémovú logiku a architektúru kontroly v justícii.