Tak ako to je?
Je tu doba, keď začíname byť stratení v obrovskom priehrští informácií. Je ich toľko, že neexistuje žiadna možnosť, ako ich sledovať a ešte aj dokonca vyhodnocovať. Nezvládneme to! Je to nad naše ľudské možností! Tak ako to teda vyriešiť? Najjednoduchšie by bolo, zbaliť sa a odsťahovať sa niekde do divočiny a samoty. Lenže to by sa zas mohla tá divočina, či samota, odrazu stať preplnenou a stratila by výhodu, kvôli ktorej sme si ju vybrali. Tak ako? Obrátime sa na umelú inteligenciu a budeme ju žiadať o pomoc?
Áno, je to obrovský nápor na psychiku. Už začiatkom minulého storočia preukázal I. P. Pavlov, že je ľahšie napodmieňovať správanie tým nervóznejším-ostrejším psom. Boli to tí agresívnejší ukričanejší, či vlastne ubrechanejší. Pripomínajú ti niektorých politikov? Kto by to bol povedal, že? Tvrdili to, že tí tzv. „ostrí borci“ sú ľahšie ovplyvniteľní, ako tí pokojní, vyrovnaní. Možno aj to je základom toho porekadla:
„Pes ktorý breše, nehryzie.“
Bolo to pre nás, obyčajných ľudí, veľkým prekvapením. Aj keď už dávno predtým, niekoľko tisícročí, to vedeli aj antickí filozofi. A aj o tom absolútne otvorene hovorili. Neskrývali to, nehrali sa na nijakých ezoterikov zo slobodomurárskych, či iných tajných lóži. Takže vie sa to už ozaj dávno, že tí, čo najviac kričia a sú najagresívnejší, majú ten najväčší strach.
Vraj prvý záznam o psychiatrickej chorobe je asi tak 4 000 rokov starý. Má sa nachádzať na nejakej hlinenej doštičke získanej pri archeologických vykopávkach. Za celú tú dobu 4 000 rokov, sme však nijako extra nepokročili v liečení týchto psychiatrických chorôb. Paradigma zatiaľ neexistuje žiadna. Teorii je množstvo. Ale potvrdení týchto terórii je nula. Mnohí sa to snažili pochopiť. Množstvo experimentov v tejto oblasti zlyhalo, a tak jeden z tých skutočne premýšľajúcich a zároveň aj 25. najcitovanejší psychológ minulého storočia, Walter Mischel nakoniec ustanovil „Paradox konzistencie“.
Paradox konzistencie vystihuje skutočnosť, že hoci intuícia podporuje vieru v dispozície, ktoré vedú k medzisituačnej konzistencii, výskumy, ktoré sa snažia túto konzistenciu overiť, to nepotvrdzujú.
Okrem iného, zadefinoval aj pojem „Kognitívny prototyp.“
Kognitívny prototyp je to, čo pozorovateľ či hodnotiteľ, ktorý posudzuje správanie druhého, berie ako typickú definíciu dispozície.
A prečo to píšem? Nuž, je to už viac ako dvadsať rokov, keď som bol súdený a aj odsúdený za niečo, čo sa nikdy nestalo. Neviem, kto bol ten hlavný strojca toho obvinenia. To sa mi nepodarilo zistiť. Ale viem so 100% istotou, že bez psychológov a psychiatrov by to nebolo možné. Oni sa hrajú na odborníkov, ktorými skutočne nie sú. A hovoria si znalci. Ku skutočným znalcom majú tak ďaleko, ako je odtiaľto až po okraj našej galaxie. A samozrejme, aby som nezabudol, tak aj bez skorumpovaných a neschopných právnikov, teda sudcov, prokurátorov a všetkých ostatných právnických „odborníkov“, priam až blbcov, by to nikdy nebolo možné.
Takže rád by som sa všetkým týmto pseudoodborníkom, hlupákom, papagájom a servílnym blbcom za to všetko príkorie, čo mi spôsobili, čo najsrdečnejšie poďakoval. Vďaka ním, som mnohé pochopil a naučil sa aj niečo, čo by som sa inak asi nikdy nenaučil. Bola to tvrdá a dlhá skúška. Ale teraz môžem mnohým ľuďom, pomôcť.
Ďakujem vám, hlupáci, podvodníci, blbci, znalci a právnici! Konečne som pochopil tie Ježišove slová: „Milujte svojich nepriateľov.“ Teraz mi to dáva zmysel. Milujem vás, všetkých, ktorí ste sa na tom špinavom komplote podieľali. Umožnili ste mi stať sa oveľa lepším človekom, oveľa užitočnejším. Teraz môžem mnohým skutočne pomôcť!
Takže ešte raz: „Ďakujem!“
Čítaj ďalej: Psychiatria pomáha, alebo ubližuje? [2.časť]